Aké bolo moje detstvo v päťdesiatych rokoch na nábreží Dunaja?
Svoj vek netajím, ani sa nesnažím umelo vyzerať mladšia. Som hrdá na to, že budem mať 70 rokov a čo som všetko prežila. Zdravie bolo vždy pre mňa veľmi dôležité. Život mi prebehol ako mihnutie oka. Ale keď spomalím a zamyslím sa, čo všetko sa udialo a zmenilo vo vývoji doby a života, tak sú to úžasné spomienky. Začnem obdobím, ako mi to pamäť dovolí.
Bývali sme v dome, v nádhernom prostredí starej Bratislavy, pri Dunaji, na Rázusovom nábreží. Do bytu sa prechádzalo cez dvor, po schodoch na prvé poschodie – cez dlhú pavlač. Štyri rodiny na každom poschodí sa delili o dva záchody, ktoré boli vlastne vonku na dlhej pavlači. A poviem vám, že v zime to nebolo vôbec príjemné, keď som musela ráno bežať na studený záchod, ktorý bol niekedy aj obsadený.
Takmer každé ráno ešte pred školou som chodila najprv do mliekarne pre liter mlieka, ktoré mi naliali predavačky do plechovej konvičky. Čerstvé rožky, chlebík, jogurt, alebo miláčik. V mojom detstve sme nemali televízor. Veľmi radi sme chodili do kina za 1 Kčs.
Prvý televízor kúpili rodičia keď som mala asi 13 rokov. Bola to veľká sláva, susedia sa chodili naň pozerať ako na veľký zázrak. Bol to ruský, malý čiernobiely televízor Rekord a mal len dve stanice. Vysielanie končilo o 22.00 hodine večer.Veľkú radosť mi robil Rozhlas po drôte. Rádio bolo z dreva a malo iba jeden gombík, ktorý sa točil doprava – tým sa zapol aj nastavovala hlasitosť. Rozhlas mal len jednu stanicu. Ako dieťa si pamätám, že som sa vždy veľmi tešila na nedeľné ráno, keď vysielali rozprávky pre deti. Rada si spomínam, ako som sa tešila a tancovala v kuchyni na hudbu, ktorá bola v tom čase moderná. Môj strýko mal doma starodávny gramofón, čo bola tiež veľká vzácnosť. Museli sme dávať veľký pozor, aby sme ihlou nepoškriabali novú platňu. Neskôr sa objavil magnetofón, to bola hotová fantázia – konečne si mohli mladí ľudia nahrávať svoje obľúbené pesničky.
V mojich tínedžerských rokoch som dostala vysnívaný magnetofón, bol ťažký a veľký, neskôr ho zdedila moja sestra. A ďalej sa to už valilo s walkmanom a cedečkami, na to si pamätám ako všetci nakupovali a šetrili si na kolekciu cedečiek. Kúpeľňa bola len v niektorých bytoch. Moji rodičia si dali spraviť vaňu v kuchyni. Boli sme čistotní, ale vo vani sme sa kúpali len v sobotu. Šetrilo sa vodou aj plynom a tak sa najprv vykúpali deti a po nich – niekedy v tej istej vode aj rodičia. Prvú chladničku sme mali, keď som mala asi 14 rokov. Predtým sa kupoval ľad, ktorý sme vkladali do veľkej debničky a nato sme poukladali jedlo aspoň na 24 hodín, aby sa nám v lete nepokazilo. Telegram sa posielal na pošte, keď ste mali dôležitú správu, ako napríklad oznámenie svadby, alebo narodenie dieťaťa. Telegram za 24 až 48 hod doručil poštár. Telefón, to je jedna veľká kapitola sama o sebe. V našom dome sme boli druhí, čo sme mali telefón, vtedy som už mala 15 rokov. Keď som chcela zavolať domov, najprv som musela nájsť telefónu búdku a vložiť 0,25 halierov do plechového automatu. Telefonovanie z domácej linky bolo veľmi drahé a tak naše hovory boli stručné. Nikto nevysedával pri telefóne. Deti sa celé dni hrávali vonku. Rodina sa pravidelne navštevovala. Chodili sme stanovať do prírody a na rybačky. Cestovanie do zahraničia bolo pre obyčajného človeka takmer nemožné. Štát povolil cestovať len do Maďarska, NDR, Bulharska alebo Rumunska. Nezamestnanosť neexistovala, lebo za socializmu museli pracovať všetci, inak by boli stíhaní za príživníctvo. Samoobsluhy v mojom detstve ešte neexistovali. V malých obchodoch obslúžili svojich zákazníkov predavačky za pultom. Keď ste chceli kúpiť kilo jabĺčok, tak tie vám vybrala predavačka také, aké jej prvé prišli pod ruku. Málokto sa odvážil predavačke protestovať.
Veľmi zaujímavá vec bola, že som v mojom detstve nepoznala nikoho, kto by bol rozvedený. Rodiny vždy držali spolu napriek tomu, že doba nebola celkom jednoduchá. Nepoznali sme farebné fotografie, len čierno-biele a na ich vyvolanie sa čakalo 3 dni. Hodinky sme si každý večer naťahovali, aby fungovali celý nasledujúci deň. Tie na batérie sa ešte nevyrábali. Neexistovali klimatizácie, ani veľké obchodné centrá. Nepoznala som slovo “pizza” alebo Mc Donald. Neboli bankomaty, ani kreditné karty. Neexistovali kontaktné šošovky, kopírka alebo sušička na prádlo. Prádlo sa vypralo a vyvesilo na čerstvý vzduch. Fax a odkazovač boli tiež veľkým hitom.
Konečne prišiel internet a všetko digitálne s ním. Počítače, digitálne kamery, digitálne hodinky, iPhone, iPad a podobne. Najväčší pokrok v tomto rýchlom technickom svete a pre mňa osobne veľmi užitočný je FaceTime, ako napríklad WhatsApp alebo Viber. Keby žila moja mama, vaša babička a prababička, tak by mi určite neuverili, že dnes zapnem počítač, zavolám na druhu stranu zemegule a zjaví sa mi živý obraz detí, vnúčat , sestry a iných dôležitých ľudí v mojom živote.
Tak moje milé deti a vnúčatká tento rok budem mať 70 rokov. Prežila som toho veľa, niekedy som aj mierne unavená a pomalšia, ale musíte uznať, že som sa toho stíhala naučiť veľa, aby som držala krok s dobou, do ktorej ste sa vy už narodili…Nehovoriac o mojom nekonečnom cestovaní, spoznávaní nových krajín, ich zvykov a učení sa cudzích jazykov. V poslednej dobe sa nestíham oboznámiť so všetkými novými detailami v digitálnom svete. Keď sa vás budem veľa vypytovať, buďte trpezliví a vysvetlite mi veci, ktorým ja teraz dobre nerozumiem, tak ako som voľakedy vysvetľovala ja vám. Keď vás nebudem dobre počuť, prosím – nebuďte nervózni – kľudne mi to zopakujte a prosím, neprevracajte pri tom oči. Keď budem raz tam hore z vysoka pozorovať a usmievať sa – čo je nové vo vašom živote, ako sa vám darí, budem stále s vami. Veľmi by ma potešilo, keby ste aj vy vo vašich 70. rokoch napísali takýto list svojim deťom a vnúčatkám.
Text a foto Klára Silva
