Aká je Emília Vášáryová babka, alebo omama, ako ona hovorí?
Hovorí sa, že starí rodičia prežívajú vzťah k vnúčatám oveľa intenzívnejšie, ako k vlastným deťom. Pociťujete to tak aj vy?
Nie som až takou aktívnou starou mamou, alebo omamou, v našej rodine je to tak zaužívané. Isteže, tá zodpovednosť je menšia, takže človek je benevolentnejší. Nepociťujem ten každodenný tlak systematickej výchovy a možno robím ako omama aj chybu, že vnučke a vnukovi dovolím to, čo by som svoji deťom nepovolila.
Nepociťujete väčší strach o ne, ako predtým o deti?
Ten permanentný strach je prítomný, ale ja som sa snažila vedome proti tomu bojovať. Strachom a úzkosťou človek nič nedosiahne. Samozrejme, že každý deň sa pristihnem pri myšlienke: „Bože môj, aby sa im nič nestalo,“ ale nemám rada ten panický strach a zakazovanie všetkého len preto, aby sa im nič nestalo. Ja si myslím, že čím viac je človek úzkostlivý, tým skôr môže nebezpečie privolať. Obávam sa toho a bojujem proti tomu.
Väčšina starých mám sa snaží vnúčatám dobre navariť, napiecť. Je to tak aj u vás?
Aj my máme svoje rituály. Napríklad, keď prídu, uvarím knedličkovú polievku, ktorú majú veľmi radi. Naučila ma ju moja svokra a viem ju uvariť takú dobrú ako ona. Základom je kurací vývar s množstvom zeleniny a s malými knedličkami. Moja vnučka a vnuk majú ešte jednu slabosť. Nie sú veľkí jedáci, ale zbožňujú jahody. Preto sa celý rok snažím, aby som mala pre ne čerstvé jahody. Našťastie dnes to už nie je problém.
V akom znamení ste sa narodili? Zhoduje sa vaša povaha s typickými znakmi tohto znamenia?
Niekedy, i keď tomu veľmi neholdujem, si zo zábavy prečítam charakteristiky. Som býk a musím povedať, že niektoré znaky ako láska k zemi, nadmierna zodpovednosť a trpezlivosť sedia.
Vy si roky udržujete dievčenskú postavu a mladistvý vzhľad. Prezradíte nám recept?
Nijaký nemám. Milujem sladkosti, ale žijem striedmym životom, nemám svoje vlastné auto, preto veľa chodím, takže sa na mňa kilá nenalepia. Svoju úlohu zohrávajú aj gény. V našej rodine je veľa štíhlych žien, vlastne ja patrím medzi tie tučnejšie.
Pomáha vám niekto s domácnosťou, alebo to stíhate urobiť všetko sama?
Keď boli deti menšie, mala som pravidelnú výpomoc, teraz už len raz do týždňa.
Kam sa utiekate pred svetom, keď chcete byť sama?
Mám také svoje miesto. Je to kaplnka Svätej Kataríny. Nič ma tam neruší a chodím tam už od svojich študentských čias.
Čo by ste boli, keby ste neboli herečkou?
Som presvedčená, že teraz by som chcela byť dobrou lekárkou. Myslím si, že by ma to bavilo, ale keď som bola mladá, nikdy som o tom neuvažovala.
Rada sa pozeráte na svoje filmy?
Nie. Nemám doma ani archív.
Čo vás ženie dopredu?
Možno je to aj súčasť povahy. Ja rada pracujem.
Aký je váš vzťah so sestrou Magdou?
My sme nikdy neboli dlho spolu. Ona sa narodila, keď som mala šesť rokov. Veľmi skoro som odišla z domu a ona bola doma ako jedináčik. Potom sme obe veľa pracovali a cestovali. Istý čas sme boli v jednom divadle, dokonca sme mali spolu aj šatňu a to bolo veľmi príjemné. Rada si na to spomínam, pretože každý večer pred predstavením prišla za nami naša maminka. Ukázala nám čo pekné kúpila, alebo priniesla kúsok koláča. A to bol taký náš návrat do detstva. Teraz keď sme so sestrou spolu, tak si to užívame, pretože vtedy dáme dokopy celú našu rodinu vrátane detí.
Ako trávite voľné chvíle?
Napríklad cez prázdniny som celé dni vonku. Nerada sa zatváram do bytu, milujem prírodu.
Ste optimista?
Nie, rozhodne nie, ale snažím sa nebedákať. Robím všetko preto, aby sa veci pohli správnym smerom.
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
