Ak sa zatvoria jedny dvere… otvoria sa ďalšie a možno aj okná dokorán. I svet dokorán… v obrazoch… Orbis pictus a škola hrou. Niekoho na našej ceste strácame navždy, i keď nie v srdci, iného zasa odveje vietor kamsi… ďalšieho vypoklonkujeme z nášho života, LEBO… o iného prichádzame, ale znova sa nájdeme… vzťahy… ľudské… medziľudské… človečie… humánne s homo… erectus, habilis, neandertalec, sapiens až… prerozunný cvok a novodobý rodový i bezrodový transobi… Je to vlastne nedôležité zaradiť niekoho niekam – do škatuľky… i mimo hru. Dôležité je MILOVAŤ. Každé dvojnohé a i štvornohé zvieratko. V symbióze dýchať v spoločenstve toho najkrajšieho slovesa a… i prižmúriť oko (i obe) a spytovať len a len vlastné svedomie. Nehrať sa s nikým hry (detské sú povolené a žiadané) a nikdy sa nepovyšovať nad niekoho len preto, že je iný, že žije ináč, že jeho myšlienky sú roztrúsené ako skleróza, že sa v reči trasie a nevládze sa pasovať so životom a zabúda na základy etiky a etiketu tiež neovláda… a za všetko viní gény, ktoré sa vymkli spod kontroly… že…
Človek… najkrajšie a zároveň… zvláštne stvorenie… taký zhluk a mišung a i nestálosť vrtkavá a prelietavá. S rozumom i bez neho i tlačený k múru a s podmienkami na pleciach… usmiaty i plačúci, veriaci a len tradične alebo nijako. S každým týmto tvorčekom má Boh svoj plán. Neprezradí aký… i keď sa neustále pýtame, čo tým všetkým chce vlastne povedať. Nemusí hláska vydať, je Duch… stačí poznanie a istota Jeho nesmiernej lásky. Obety. Krásy. Dokonalosti.
Schola ludus… škola hrou… dialóg učiteľa a žiaka… nikdy nedosiahneme veľkosť Učiteľa, navždy ostaneme žiakmi. Škola na javisku života… no nie sme bábky a táto senzačná hra je viacdejstvová… a trvá u niektorých jedincov od lona, až po vrásky a kmeťstvo… Človek je krásne stvorenie… každé sa narodilo ČISTÉ a to si neustále pripomínam, keď ma niekto nahnevá alebo je so mnou v ťažkom EGO argumentovaní… predstavujem si tú bytosť ako DIEŤA, voňavé a NEVINNÉ a s nepočarbanou dušou. Milovať človeka – neľahké a pritom… nič zložité. Len od nás závisí, ako budeme hľadieť na iných a či srdcom a aký ne/eko náklad vypustíme z jazyka do zreteľných slov.
Usmievajme sa… i keď o nás možno povedia, že sme ako blbečkovia… Nech! Radšej bláznivý ako… NEĽUD druhu ODĽUD.
Objímam.
Vaša Alenka Medvecká
Vaše komentáre
Leave a Comment