Ak dovolíte, nasledujúce slová budú patriť mojej dcére Tatiane. Gabriela Dolná.
Nuž, dcérenka moja drahá, niečo sa deje s našou spoločnosťou. Ľudia, zasa nie všetci, sú neúctiví, zákerní, bez zábran ublížiť tomu druhému a pritom sa bez ostychu vyškierať do ksichtu. Ospravedlňujem sa za moje, nie vhodné výrazy, ale nenachádzam iné. Vieš aká výchova panovala v mojom mladom svete, kde môj otec bol až príliš spravodlivý, bol prísny, ale veľmi citlivý vo svojich vyjadreniach, aby neublížil druhým, čestný, rozvážny chlap. V tomto duchu, deti moje drahé, som vás vychovávala aj ja. I keď s väčšou slobodou a prejavom vlastných názorov.
Tatianka, kto nemá ani zlomok týchto vlastností, nedokáže myslieť na druhých, lebo tí ľudia sú pre neho cudzí. Nemôže sa vcítiť do jeho mysle, konania, túžby, prianí…
Vieš čo tvoj dedko Ševčík stále hovoril?
„Skús sa prejsť v topánkach toho druhého aspoň na dva dni, potom ho budeš chápať. Ale nikdy neposudzuj ani neodsudzuj, lebo osud býva spravodlivý a vráti ti tvoju zlobu. Buď dobrá, čestná a spravodlivá.“
Tak si, dieťa moje, žijeme s týmito pravidlami a zásadami a niekedy sa nevieme vynačudovať, akú zlobu ľudský tvor dokáže chrliť.
Takže…nechajme ich žiť ten svoj malý zúfalý život a nechajme ich čvachtať sa vo svojom nešťastí a frustrácii. Vidíš, ČLOVEK, by mal byť najdokonalejší tvor ľudstva. A mne sa niekedy zdá, že v tom svete zvierat sú tie najdokonalejšie pravidlá a zásady.
Dcérenka moja!
Pracuj ako najlepšie vieš, buď oddaná svojmu presvedčeniu, buď súcitná, čestná a spravodlivá. Vždy budem stáť pri tebe, lebo dobré matky vždy stoja pri svojich deťoch.
„Nehaňte, ľud môj, že ľud je mladý, klebetárski posmievači,
v mladom sa veku ide do vlády, starému sila nestačí…“ /A. Sládkovič/
Majte peknú sobotu priatelia moji drahí!
P. S. :Nehaňte ma, nás, že máme iný názor…
Text a foto: Gabriela Dolná
