Ak chceme niečo zmeniť, každý musí začať od seba!

Polovicu života som prežila v minulom režime. Moji rodičia boli robotníci, ale mali sme sa veľmi dobre. Žili sme v peknom rodinnom dome so záhradou, kde sme si všetko dopestovali. Mali sme veľa ovocných stromov, ktoré sadil otec, strihal ich, staral sa o ne. V zime sme jedli len jabĺčka z našej úrody. Boli vynikajúce. Veľmi nám chutili postrúhané s mrkvou, medom a s citrónovou šťavou. V sobotu bola vždy na obed fazuľová polievka na sladko s domácimi slížmi. Otec mal svoj veľký tanier, z ktorého jedol len takúto kvalitnú polievku. K  tomu sme mali parené buchty, plnené domácim slivkovým lekvárom, posypané vlastnými orechmi, či makom od babky. Žiadne mäso. Podotýkam, že som vyrastala v meste, nie na dedine. Školu som mala vzdialenú asi 2 km, ale hoci sme mali auto, nikdy ma otec do školy neviezol. Bolo úplne samozrejmé, že som chodila peši. Keď som išla do Bratislavy na vysokú školu, do veľkej tašky som si zbalila uteráky, oblečenie, kozmetické prípravky, ktoré som používala aj doma. Prenášala som to hore dole, samozrejme vlakom. Nie ako mi včera hovorila jedna známa z Ameriky, že  keď ich dcéra išla na vysokú školu, v jednom meste nakúpili obliečky, uteráky, lampičky, stoličky, vázy, koberce…všetko úplne nové ich čakalo v aute na letisku v inom meste, keď tam prileteli lietadlom. Odviezli na internát, aby  ich princeznej nič nechýbalo! Po skončení semestra to samozrejme vyhodia.

Keď som prvý krát prišla k mojim svokrovcom do malej dedinky na Gemeri, pýtala som sa, kde majú odpadkový kôš. Že načo, veď oni nemajú žiaden odpad. Všetko zrecyklujú, spotrebujú. Je pravda, že vtedy neboli ešte plásty v takom množstve, ale aj tak.

Toto všetko ma v živote veľmi ovplyvnilo. Nebránim sa novým technológiám, využívam vymoženosti súčasného moderného života. Ale niekde mám takú záklopku, ktorá ma núti stále šetriť vodou, potravinami, energiou, oblečením, obuvou, kozmetikou (vždy vytlačím pastu na zuby úplne), všade, kde sa dá idem peši…  A to je o výchove a vplyve spoločnosti. Dnes môžete v tomto duchu deti vychovávať, ale ak to nie je celospoločenskou normou,  nepodarí sa vám to do detí zakoreniť. Pre nich je normálne, že  peniaze a tovar treba stále obracať. Ale my sme zo všetkých strán počúvali, že máme šetriť, aby bolo aj pre budúce generácie. Tak šetríme!

Libuša Sabová

Vaše komentáre