A zrazu to prišlo. Úplne nečakane a strašne rýchlo. Moje deti vyrástli!

Doma mi ostal synáčik, miláčik, dospievajúci pubertiačik.  Odpovede na všetky otázky typu: “ Čo bolo v škole, na obed, čo na tréningu, čo kámoši?“ sú vždy jednoslovné: „Niiič, pohoda.“ Alebo potom také  tiež jednoslovné, ale divné, že paas, wtf a iné neidentifikovateľné  skratky. Ale na to som si už po dvoch rokoch jeho dospievania konečne zvykla.
Neprestávajú ma však prekvapovať iné činnosti. Napríklad polhodinový neprítomný pohľad do otvorenej, čerstvo naloženej chladničky 60 eurovým nákupom. Podotýkam vecami, ktoré má rád a papká len on. Po polhodine  čumenia do telechladničky si zašomre, že prečo som nekúpila ten pažítkový cottage syr. No lebo nemaliii. Tak sa s tým zmieri, ale nie na dlho. Po pol hodine sa tento proces zopakuje znova (asi predpokladal, že  kým on scrolloval instagram, skočila som do iného obchodu mu ho kúpiť). Po ďalšej pol hodine ma so znechuteným povzdychom požiada, či mu teda „aspoň“ toasty s arašidovým maslom nespravím.  Ale aj ten povzdych si cením. Pretože  je osobný! V 90 percentách komunikujeme totiž elektronicky. Z  vedľajšej izby mi posiela smsky typu “ mami, spravíš mi jest, urobíš mi koktail, alebo len  mamííí ? A ja musím z toho vydedukovať, čo si pánko praje.

Potom máme ešte druhý okruh viacslovnej komunikácie..pls, dáš mi peniaze na výlet, posilku, kebap, kofolu, pizzu, korčule atď… atď.

Niekedy mám strach, keď sa otvoria dvere jeho izby. Neviem či sa viac bojím, či bude chcieť zase jesť, alebo  pýtať nejaké  „vraj“ drobné.

A potom zrazu príde z tej izby a so širokým úsmevom mi podá balíček so slovami:  „Dnes vyšla!“ A ja v tej chvíli so slzami v očiach zisťujem, že mi kúpil knižku, ktorú som si chcela kúpiť. Lebo ma ľúbi, lebo je to môj syn a ja ho vždy budem ľúbiť rovnako, či malinkého chlapčeka, alebo prerasteného puberťáka. Obidvoch budem ľúbiť. Moje deti a najväčšie lásky.

A poviem vám úprimne, som celkom rada, že mi už vyrástli. Klobúk dole pred všetkými ženami, ktoré v mojom veku majú malinké detičky. Ja by som to nedala. Som šťastná, že s tými mojimi môžem ísť kam chcem, že môžeme spolu lyžovať, bikovať, túrovať, ísť do kina. Ale hlavne, že už teraz sa môžem o nich oprieť a spoľahnúť na to, že sa postarajú jeden o druhého, keď si ja chcem vychutnať časopriestor len sama pre seba.

Petra Liščáková

Vaše komentáre