46 rokov od svadby ubehlo ako voda, hovorí MUDr. Viliam Dobiáš

Vďaka socializmu sme vlastne dvakrát zosobášení. V sobotu bol obrad na úrade pre rodinu, priateľov, známych a v nedeľu v súkromnej kaplnke obrad s omšou pre najbližšiu rodinu. Bolo to v novembri a tak si manželka mohla krátke svadobné šaty schovať pod zimný kabát, aby sme nepútali pozornosť. Ja som bol po promócii a na povolávací rozkaz na povinnú vojenskú službu sa čakalo aj dva roky, tak sme svadbu neodkladali. Manželka bola študentkou na vysokej škole a mali sme pocit, že sa po dvoch rokoch skoro každodenného randenia dobre poznáme. S odstupom  rokov môžem potvrdiť, že pocit bol správny. Zrelosť k sobášu sme spoznali tak, že sme si prestali kupovať tie isté knihy dvojmo, keby sme sa rozišli, aby sme mali každý tú svoju a začali kupovať už iba jednu do spoločnej knižnice. V tom čase najmenej polovica párov mala ako dôvod svadby dieťa na ceste. U nás to bola ponuka nemocnice, v ktorej som pracoval a tá znela: slobodnému ti môžeme dať najviac jednoizbový byt, ale keby si bol ženatý, dostanete rovno trojizbový. Kto by odolal miestu s bytom v okresnej nemocnici? Neplánovane som išiel na vojnu už v apríli a tak manželka osamela. Vídali sme sa raz za mesiac počas víkendu. Bola to prvá škola prevencie voči ponorkovej chorobe. Po roku som sa vrátil a ukázalo sa, že svadba kvôli bytu bola zbytočná, lebo sa našlo miesto v nemocnici v hlavnom meste vďaka neatraktívnemu odboru, čo bola vtedy anestéziológia. Naše pracovné životy išli paralelne, moja práca a 8 nočných služieb za mesiac, postupne pribudli aj nejaké krajské semináre a kongresy, samozrejme iba v Československu.

Manželka učila a koncertovala. Po troch rokoch od svadby odohrala posledný koncert a mesiac na to porodila prvú dcéru. O necelé dva roky prišla druhá dcéra. Náš spoločný život bol možno netradične hektický, ale obidvaja sme sa realizovali pracovne, rodinne, matersky aj otcovsky. Manželka doobeda cvičila doma, ja som pracoval v nemocnici. Po príchode domov som prebral štafetu a ona išla cvičiť do súboru. Nechtiac som sa naučil prebaľovať, občas aj nachystať večeru. Deti ma považovali za svojho, boli sme spolu. Zimné prázdniny som trávil s deťmi na lyžovačkách, lebo hudobníci nemali cez jarné prázdniny voľno. Neskôr na chalupe som aj varil a dievčatá sa išli potrhať od komplimentov, ako im chutí. Doma mame neskôr referovali, ako bolo veľa majoránky v haruli a veľa korenia na mäse. Nikdy ale nezabudli mamičke dodať, že nič ocinkovi nepovedali okrem pochvaly. Manželstvo utužovali rozhovory o čomkoľvek, návštevy divadiel, koncertov, galérií. Mali sme na intelektuálne vyžitie dosť času, lebo televízor sme kúpili keď dievčatá končili prvý stupeň na základnej škole. V tom čase si spomenuli na náš sľub z minulosti, že budú mať súrodenca, keď pôjdu do školy. To, čo pri nich trvalo 3 a 2 roky sa do tretice podarilo ihneď a syn sa narodil, keď mali jeho sestry 13 a 15 rokov. Manželka mala 41, ja o rok viac. V tom čase ešte ani herečky nerodili po štyridsiatke a tak pri kočíkovaní vonku sme boli raz rodičia, raz starí rodičia. Ale bol to úžasný pocit, zase dieťa, prvé úsmevy, kroky, hlášky. Jeho staršie sestry mali brata ako výučbovú pomôcku k budúcemu materstvu a okrem dojčenia obstarali takmer všetko. Pre mňa bol ako kondičný tréner, inak by som už len sedel za počítačom, takto som zase začal behať, plávať, bicyklovať. Odporúčam tretie dieťa s odstupom času, ideálne s tou istou manželkou. Bol prínosom pre celú rodinu.

Pred dvadsiatimi rokmi

Keď mal 9 rokov, stal sa strýkom a my starými rodičmi. Teraz sme rodina s tromi deťmi, partnermi a piatimi vnúčatami, 2 dievčatá a 3 chlapci. Najmladší zatiaľ nezačal s rozširovaním, sú len pol roka po svadbe. Snažili sme sa nevychovávať slovami ale skutkami, nikdy sme deťom nebránili v aktivite, či to bolo čítanie, šport, hudba, neskôr odchody do zahraničia. Výber štúdia bol ich vlastný. Vždy sme sa navzájom podporovali a nikdy neplakali nad nepriazňou osudu. Naše deti nás nikdy nepočuli sťažovať si na zamestnanie ani vzťahy. Zažili sme aj pády a neúspechy, vždy sme sa zdvihli. Myslím, že máme funkčnú rodinu s vekovým rozpätím od 5 do 70 rokov, ktorej členovia sa navzájom vážia, rešpektujú, tešia na pravidelné stretnutia, vieme sa spolu smiať aj rozprávať bez rozbrojov. Napriek slobode cestovania žijeme len v troch mestách dvoch štátov vo vzdialenosti do 80 km. Keď pozerám naspäť do roku 1972, nič zásadné by som nemenil.

Text a foto MUDr. Viliam Dobiáš

Vaše komentáre